Problém je len v tom, že ja nikoho iného nechcem. Si môj, a mne sa to takto páči. Zachránil si ma, a ja som ti za to neskonale vďačná. Pretože na svoj vek som už toho v tejto (citovej) oblasti popáchala až príliš. Znechutila som sa sama sebe. A, chvalabohu, moje citové dozrievanie trvalo "len" štyri a pol roka. Či som sa niečo naučila, to neviem. Isté je len to, že som na ceste za pocitom "áno, toto je ono" zranila mnoho ľudí... Prepáčte mi, M., S., P., R., T., M., J., M. aj vy všetci ostatní. Ale o odpustenie chcem poprosiť najmä jedného: T. Pretože je pravda, že ľudia neľutujú to, čo bolo, ale to, čo nebolo a mohlo byť. Aj ja ľutujem. A premýšľam: ako by to dopadlo, keby.... Dúfam, že mi prepáči, a možno si jedného dňa prepáčim aj ja.
Teraz mám teba. Pár týždňov, pár varovných rečí od priateľov, pár náznakov neistoty. Pár zatajených dychov, pár pohľadov plných očakávania, pár dotykov. Pomaly si zvykám na to, že nežijem vo filme ani v žiadnom z tých svojich strelených príbehov. A zatiaľ sa mi to celkom páči.
Nedovoľ, aby slová Elvisa Costella, ktoré mi práve pradú z reprákov, splnili svoje smutné posolstvo. Plakala som už pre veľa vecí, ale nechcem, aby si ty bol jednou z nich.
Komentáre